O (ne)slušnej krajine, kde ľudia začali písať politické prejavy

914x
25. Apríl 2018
Tento článok vyšiel v novinách AHOJ BARDEJOVÍZIE  
To ticho nikdy neznelo tak hlasno
Marianna Varjanová 
 
Posledné tri roky mám zvláštne. Muse­la som sa naučiť umyť si vlasy a spraviť make-up za tri minúty. Toľko času mi novinári dali, kým zapli kamery. “Môžeme krátky vstup?” Jasné. Ani neviem ako a mala som niekoľko zamestnaní. Podnikateľ, ak­tivista, novinár a dnes som v ďalšom leveli - štát ma donútil napísať príhovor.
 
Na proteste Za slušné Slovensko som roz­právala o strachu mocných a o tom, ako sme dva roky bojovali za ľudskú dôstojnosť v podmienkach, kedy ľudia nechápali, prečo to robíme. Vláčili nás po výsluchoch, po sú­doch, šikanovali, bili a keď sme konečne mali v ruke rozsudok, že sme vyhrali, nenašiel sa nikto, kto by prinútil jednu zahraničnú firmu, aby ho dodržiavala. Polícia povedala - my nič nemôžeme. Minister povedal - ja nič nemôžem, som slabý. Oni sú bohatí, majú lóve. Tak kto teda môže? A všetci sa smiali - čo ste blbí, neviete, s kým bojujete? Sme na Slovensku, tu to tak chodí.
 
Najsilnejšou zbraňou proti moci je pocti­vosť
 
Vedeli sme, ale chceli sme tomu systému porozumieť a chceli sme ho usvedčiť. Chceli sme jednoduchým ľuďom vysvetliť, ako vznikajú tie šialené volebné výsledky z východu. Aká oblbovacia mašinéria tu fun­guje. Aké špinavé praktiky sa pritom použí­vajú. A o všetkom sme písali. Môžete si to na internete prečítať.
 
A mali sme aj atómový kufrík. Boli sme nepodplatiteľní, nemohli si nás kúpiť. Nešli sme po osobnom prospechu, nemohli nami manipulovať. Nemali sme za sebou žiadne prúsery, nemohli nás vydierať. To sú nukleárne zbrane proti každej zvrhlej moci. S poctivosťou nedokáže bojovať.
 
Najlepšie bolo, že nám to povedali aj samotní ťažiari. Keď im v Smilne došli všetky možnosti, sedeli s nami a jeden anglicky hovoriaci vraví: “Viete, oni sa vás boja.” To bola krás­na veta, lebo potvrdila, že našim najväčším súperom boli od začiatku naši vlastní ľudia. Slováci. Tá skorumpovaná časť politikov a úradníkov.
 
Postav dom, zasaď strom a pošli syna na námestie?
 
Existuje filozofický pohľad, že v živote pre­chádzame štyrmi zásadnými obdobiami a v nich prevažujú určité hodnoty: V rannej mladosti slasť, neskôr úspech, v zrelom veku zodpovednosť a v starobe porozumenie. A súlad s nimi je predpokladom našej život­nej spokojnosti a vyrovnanosti.
 
Keď sa dnes, ako štyridsiatnička dívam na námestia, je mi jasné, že je niečo zle. Ľudia v mojom veku, od ktorých sa očakáva zrelosť a zodpovednosť, si dávajú do facebookových profilov fotky svojich drahých áut, mýlia si prostriedky a ciele a uhýbajú pohľadom, keď sa pýtam, či boli zapáliť na námestí sviečku. A študenti, ktorí si majú užívať mladosť, or­ganizujú protesty a formulujú vyhlásenia, ktorým by som v ich veku ani nerozumela. Sme krajinou, ktorá ma problém, pretože zaostala vo vývoji. My dospelí sme zaostali a je šťastím, že nám to tí mladí pripomenu­li. Vyrástli sme, zmocneli, ale dospeli sme? Naozaj?
 
Je ľahké sa pýšiť, že sme nikdy nezlyhali, ak sme sa nikdy o nič nepokúsili. Je ľahké namýšľať si, že máme charakter, ak sme ho nikdy v bojových podmienkach neotestovali
 
Nezdá sa mi, že sme tu mali posledné roky nejakú vládu. Dali sme krajinu do rúk ľuďom, ktorí si miesto zodpovedného spravova­nia vypracovali vymakaný systém jej ožo­bračovania a systematicky ničili aj základný predpoklad akéhokoľvek rozvoja - naše se­bavedomie. Naučili nás pasivite, odovzdanosti a čakaniu na záchranu a to s osobným prispením zástupcov, ktorých si stále znova a v naivnej nádeji volíme aj tu doma.
 
Je tragédiou očakávať od ľudí, u ktorých absentuje svedomie, že ho nájdu len pre­to, že sme ich usvedčili z predstierania ich bezúhonnosti. Nemôžeme čakať, že sa zmenia, nemôžeme čakať, že sami odídu. Vlastne to vyzerá, že to môžeme skrátiť celé: Nemôžeme len čakať. Kým sa niečo stane, kým niekto niečo preboha urobí a pozerať sa zásadne na toho druhého, nikdy nie na seba. Ako zaznelo na jednom proteste: “My sme tí, na ktorých sme čakali.” Už sme veľkí.
 
Osobnosť, nie program rozhoduje
 
A ako sa do vlády tie mená z transparentov, ktoré žiadame o odchod, dostali? Neprehliadli sme niečo, kým ešte boli neznámi a jedni z nás? Ľudí prijímame do zamest­nania, lebo majú krásne životopisy a prepúšťame pre zlyhania ich charakteru a nespoľahlivosť, nie je zložité uvedomiť si to aj pri voľbách, je to tiež len prijímací pohovor. Osobnosť, nie program rozhoduje.
 
Vlk, ktorý nevyje, nikdy nenájde svoju svorku
 
Žiadame výmenu, ktorí teda budú tí praví? Treba byť férový: Je ľahké sa pýšiť, že sme nikdy nezlyhali, ak sme sa nikdy o nič nepokúsili. Je ľahké namýšľať si, že máme charakter, ak sme ho nikdy v bojových pod­mienkach neotestovali. Veľa ľudí má moju dôveru, málo z nich si to uvedomuje. Je to prosté: Povedzme im, že sa v našich očiach osvedčili a budeme im dôverovať, ak sa rozhodnú zmeniť túto neslušnú krajinu na lepšie miesto pre život. A vyberajme dobre - aj oni budú v pokušení.
 
Je málo pravdepodobné, že by moje osob­né správanie zmenilo svet. Ale moje bez­prostredné okolie ovplyvňuje určite. Bez ohľadu na to, čo robia a ako sa správajú iní, je dôležité vedieť, na ktorej strane stojím ja a povedať to nahlas.
 
Vlk, ktorý nevyje, nikdy nenájde svoju svorku. To najmenšie, čo teraz môžeme urobiť, je svojou tichou prítomnosťou na námestiach ukázať, že si to uvedomujeme.
To ticho nikdy neznelo tak hlasno.
(15:18, M. Varjanová, aktivistka v kauze ropy v Smilne, podnikateľka v turizme, projektová manažérka Denníka N)
Diskusia
Pridať komentár
Udalosti
22692
09:00 18.06.2018
Výstava žiackych prác
22191
10:00 18.06.2018
Stopy umenia - výstava
23179
10:00 18.06.2018
Obrazáreň - výstava obrazov
22692
09:00 19.06.2018
Výstava žiackych prác
22191
10:00 19.06.2018
Stopy umenia - výstava
Všetky práva vyhradené | Akékoľvek publikovanie alebo šírenie správ, fotografií a dát uverejnených na portáli ahojbardejov.sk je bez predchádzajúceho súhlasu porušením autorského zákona.