Na slovíčko s miestnym poslancom Milanom Pilipom

Tento článok vyšiel v novinách AHOJ BARDEJOVÍZIE 

 

Ešte na začiatku roka 2018 sa Slovenská republika dovnútra aj navonok tvárila ako moderný štát, ktorý patrí do jadra civi­lizovaného sveta. Novinárska vražda však túto potemkinovskú dedinu rozmetala ako domček z kariet.

 

Obyvatelia sú znepokojení a majú byť prečo. Prepojenia politických elít na mafiu, korup­cia, manipulácia vyšetrovaní a rozkrádanie spoločných zdrojov je na to dostatočným dôvodom. Otázka je, ako z tejto krízy von?

 

 

Aktuálne sa diskutujú spôsoby na politické riešenie. Vymenovanie novej vlády s niek­torými novými, často pochybnými tvára­mi, či predčasné voľby. Do úvahy pripadá aj úradnícka vláda, ktorá sa už v minulosti ukázala v Čechách ako celkom funkčná, aj keď bez podpory parlamentu. Tieto zmeny však každopádne hlavné problémy našej spoločnosti nevyriešia a nespokojnosť ľudí ostane stále oprávnená.

 

 

Slovensko potrebuje zmeny systémové aj spoločenské. Systémovými zmenami by mali byť určite medzi prvými zmena spôso­bu menovania policajného prezidenta, ale aj zmeny v ústavnom systéme.

 

Mali by sme sa začať zaoberať novým volebným systémom (napr. kombinovaný), aby v zákonodar­nom zbore mali väčšie zastúpenie regióny. Stabilite by pomohlo aj rozdelenie parla­mentu na dve komory, a to aj pri znížení celkového počtu volených zástupcov. Napr. 80 v snemovni a 40 v senáte, ktorý by sa ob­mieňal po častiach.

 

V krajinách, kde tento systém funguje, za­bezpečuje väčšiu stabilitu pri zmenách vládnych garnitúr. Voľby do senátu by mohli byť nepriame cez samosprávy, alebo by po­mohla elektronizácia volieb, čo by ušetrilo nemalé finančné prostriedky. Zabúdať ne­smieme ani na súdnu moc. Určite by sme sa mali venovať zmene voľ­by sudcov ústavného súdu, kde sa čoskoro budú voliť až 9 noví z 13 sudcov pléna. Ústavnými sudcami musia byť nezávislí odborníci, rozhodne nie politickí nominanti typu Mamojka, Lašáková alebo Brňák.

 

Najdôležitejšie však budú zmeny spoločenské. Jediná cesta, ako si zabezpečiť čestné a od oligarchov nezávislé politické eli­ty je občiansky aktivizmus a verejná kontrola volených zástupcov. Ľudia na Slovensku sa ozývajú len výnimočne, odpúšťajú politikom veľké prešľapy. Keď sa nám niečo nepáči, naše názory často krát ostávajú doma, maximálne pred pohárom piva. Dôvodom je apatia, ľudia neveria, že môžu niečo zmeniť, ale aj strach. Ale ono to tak vôbec nie je.

 

Netreba sa báť tých, ktorí označujú verejné prejavy občianskej nespokojnosti za roz­vracanie republiky, či dokonca ich spájajú s konšpiráciami o svetovom sprisahaní. Tí, ktorí toto šíria, rozhodne nie sú demokrati a nechcú zmenu k lepšiemu. Občianska kon­trola a verejný tlak je najsilnejší a legitímny demokratický mechanizmus, aký majú ľudia vo svojich rukách. Neraz sa to ukázalo. Práve toho sa politici najviac boja.

 

Ak chceme toto zmeniť, nesmieme zabúdať ani na mladú generáciu, ktorá sa musí naučiť nebáť sa hovoriť svoj názor, ale aj správne sa orientovať v záplave informácií, ktoré dnešná doba internetu prináša. Slovenské školstvo je založené na memorovaní. Na skúškach len odrecitujeme, čo sme sa naučili. Neučíme mladých samostatne myslieť. Netreba nám však objavovať to, čo už dávno funguje inde. Ako príklad nech nám poslúži školský sys­tém v severských európskych krajinách. Ale aj vo Francúzsku, kde môj známy absol­voval vysokú školu. Na skúške nikoho nezau­jímalo, koľko má pred sebou kníh, či ťahákov, alebo otvorený internet. Dostal zadanie, pro­jekt musel vyriešiť vlastnou hlavou. Inak by neprešiel.

 

 

Nesmieme zabúdať ani na verejné dianie v našom najbližšom okolí. Ľudia musia byť aktívni aj na miestnej úrovni. Aj u nás v Bardejove sa stretávame s postojom, že aj tak sa nič nezmení, alebo že sa ľudia dokonca boja, aby oni alebo ich blízki neprišli o prácu, keď sa ozvú. A to je to najhoršie, čoho sa politické elity vedia chytiť. Najlepšie sa vládne na ľudskom strachu.

 

 

Potom sa stáva, že sa s kamennými tvára­mi rozdávajú vysoké odmeny mestským funkcionárom, na ktoré sa všetci skladáme, a rozpredáva sa mestský majetok oligar­chom. Ale aj naše elity v meste majú reš­pekt, ak občania ukážu záujem a pozerajú sa im na prsty. Môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Ľudia v Bardejove sa radi zapája­jú do ankiet, petícií a iných nástrojov priamej demokracie, ak sú k tomu vyzvaní. A mnohí môžu potvrdiť, že to funguje. Spomeniem len úspešne zastavenú výstavbu medzi Dl­hým radom a Hurbanovou.

 

 

Ak chceme žiť v slušnej krajine, kde politici nebudú vládnuť v prospech oligarchov, ale slúžiť ľuďom, pracujme na zmene, a začnime od seba. Nájdime odvahu a ukážme, že toto je naša krajina a naše mesto.

(19:56, M. Pilip)