E. Kučová: Ako lokálpatriot som mohla pomôcť občanom mesta

 

„Narodila som sa ako druhá zo štyroch detí. ZŠ a SVŠ som navštevovala v Bardejove. Po maturite som bola prijatá na Vysokú školu lesnícku a drevársku do Zvolena. Od roku 1966 som pôsobila v školských službách ako nekvalifikovaná učiteľka na základných školách v Janovciach, v Kurime a v Koprivnici."

 

 

„V roku 1967 som sa vydala a odišla som spolu s manželom učiť do Malého Lipníka. Po troch rokoch sme sa vrátili do Bardejova a učila som na ZŠ v Hertníku, po materskej dovolenke na II., V. a IV. ZŠ. V roku 1972 som ukončila vysokoškolské vzdelanie na pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Absolvovala som aj postgraduálne štúdium, telovýchovnú školu v Bratislave, odbor tréner atletiky,“ hovorí Eva Kučová, ktorá znalosti získala aj z mnohých kurzov z oblasti telesnej výchovy, ktorých sa zúčastnila.

 

V roku 1975 začala E. Kučová učiť na IV. ZŠ. „Bolo to najkrajšie obdobie mojej pôsobnosti v školských službách. Veľmi dobrý pedagogický kolektív, množstvo nadaných žiakov. Práve v tejto škole boli v tom čase zriadené športové triedy so zameraním na atletiku. Mali sme výborné výsledky na súťažiach. Nikdy nezabudnem na roky 1980 a 1985, kedy som s dievčatami nacvičovala spartakiádu. Bola to drina, no dostalo sa nám uznania,“ pokračuje Kučová.

 

 

Od roku 1991 bola riaditeľkou na IV. ZŠ v Bardejove. „Zástupcami mi boli Ivan Ban­durič (terajší riaditeľ) a Božena Nicáková. Boli to veľmi plodné roky, škola získala čestný názov ZŠ Bartolomeja Krpelca a bola pripravená na novú formu riadenia – právnu subjektivitu. A práve tento spôsob premeny sa nepáčil vtedajšej vrchnosti na Odbore školstva v Bardejove a 

 bez udania dôvodu ma odvolali z funkcie.

Dovolím si tvrdiť, že keby som nemusela odísť zo školy, tak s takým vedením, pedagogickým kolektívom, ale aj s prevádzkovými pracovníkmi by bola dnes ZŠ B. Krpelca „Školou snov“. Nebola by taká schátraná, ako je dnes, aj keď súčasný riaditeľ za tie tri roky urobil viac, ako tí pred ním za 20 rokov.“

 

 

A ako by bývalá učiteľka zhodnotila školské prostredie v minulosti a dnes? „Deti sú stále rovnaké, len prostredie, v ktorom žijú, je iné. Keď sa už porovnávajú deti v materských školách, tak je to na zamyslenie. Keď dievčatko povie svojej kamarátke, že sa s ňou nebudú hrať, lebo je „socka“. Odkiaľ to dieťa vie, pozná vôbec význam tohto slova? Zodpovední za ich správanie sú rodičia. “Keď sa už porovnávajú deti v materských školách, tak je to na zamyslenie.

 

 

Použitie vyučovacích metód? Vec názoru, neboli všetky zlé, ale deti vedeli rozprávať, diskutovať, mali záujem o mimoškolskú činnosť a dnes, žiaľ, nemajú záujem o nič. Slepo veria všetkým a všetkému. Nečítajú knihy, niekedy ste videli v parku na lavičkách študentov s knihami v rukách, dnes s mobilmi a tabletmi. Dáte im nejakú otázku, ale odpovede sa nedočkáte, lebo majú veľmi chabé vyjadrovacie schopnosti,“ pokračuje čiperná dôchodkyňa.

 

„Aj učebnice sú také, že ani rodičia im nerozumejú. Mali sme jednotnú školu, závidel nám ju celý svet. Ale revolúcia nám to zničila a zničila strašne veľa vecí v školstve. K niečomu sa pomaly vraciame, ale dávame tomu iný názov. Chýbajú nám učňovské školy, kompetentní na ministerstve školstva túto formu štúdia premenovali na duálne vyučovanie. Čo sa ešte zmenilo? Vzťahy medzi učiteľmi. Zo strachu, že prídu o miesto, sa rozmohlo ohováranie a donášanie, učitelia pracujú v strese. Sú isté momenty, kedy je lepšie mlčať.“

 

Od roku 1997 pracovala na Mestskom kultúrnom stredisku, od roku 1999 na MsÚ ako zástupkyňa prednostu MsÚ, od roku 2003 ako metodička odboru školstva na VÚC. Od roku 2004 je na aktívnom dôchodku.

 

 

Evu Kučovú mnohí poznajú ako aktívnu poslankyňu v mestskom zastupiteľstve. Ako sa s politikou skamarátila? „V roku 1996 som kandidovala za poslankyňu po prvýkrát, mandát som musela odovzdať vtedy, keď som bola zamestnaná na MsÚ. Opätovne som kandidovala v roku 2008 a som ňou doteraz, vždy som kandidovala za ľavicovú stranu. Som veľmi rada, že ako poslankyňa, ale aj ako dobrý lokálpatriot som mohla pomôcť občanom nášho mesta. Nikdy som o tom nehovorila verejne, nepovažujem to za potrebné chváliť sa tým, čo považujem za samozrejmé. Beriem to ako povinnosť – vrátiť ľuďom ich dôveru.“

 

 

Blízko má aj k práci so ženami. Už v roku 1972 sa stala členkou vtedy Slovenského zväzu žien, terajšia Únia žien Slovenska. „Bola som predsedníčkou jednej zo základných organizácii v našom meste, od roku 2002 som okresnou predsedníčkou. Je to práca náročná na čas, ale zároveň zaujímavá, ktorá vytvára priestor na rozvoj žien, pre ich plnohodnotnú sebarealizáciu, inšpiráciu.“