Sme bližšie alebo ďalej?

1054x
22. November 2019
Tento článok vyšiel v našich novinách 
Pravda a láska zvíťazí and lžou a nenávisťou 
Prešlo 30 rokov. Neuveriteľné. V roku 1989 som bol študentom na vysokej škole a možno aj preto trochu revolučnejší než som dnes. Informačné embar­go po udalostiach 17. novembra v Prahe a Bratislave bolo dokonalé. Mobilizácia študentov bola okamžitá. Najmä prváci a druháci boli tí najaktívnejší, starší štu­denti boli v začiatkoch opatrnejší. Rýchly spád udalostí ma okamžite vtiahol do študentského štrajkového výboru.
 
Informácie ostatným sme vtedy ešte bez internetu podávali najmä vo forme letákov. Tvorili sme články, ktoré sme tlačili na ihličkových tlačiarňach, a tie sme po­tom rozdávali náhodne ľuďom v uliciach, vylepovali v noci vchody bytoviek.
 
Pri ich rozdávaní pred rannou smenou na bránach fabrík sme dostávali od ľudí koláče, ale lietali na nás aj kamene. Boli sme v dennom kontakte s Občianskym fórom v Prahe aj Koordinačným centrom VPN v Bratislave. Pri zakladaní buniek VPN nás napríklad v Hybiach na Liptove vítala plná sála ľudí, ale niektorí si na nás zobrali aj vidly.
 
Závan slobody bolo cítiť všade, okrem štát­nej televízie a rozhlasu. Stretávali sme sa v aule, v menze. Po týždni nás už boli tisíce, preto sme demonštrovali v krutej zime už iba na námestiach.
 
Transparenty sme vyrábali z posteľnej bielizne. Internáty sme mali uzavreté, kvôli štátnej bezpečnosti. Spomínam si ako sme vtedy nepustili na akademickú pôdu vtedajšieho rektora ani v sprievode príslušníkov verejnej bez­pečnosti. Študentský štrajk sme nechce­li tráviť len na internátoch, organizovali sme dobrovoľnícke brigády v škôlkach, či nemocniciach. Pri cestách vlakom do Prahy od nás sprievodcovia nepýtali lístky. O dva mesiace už značná časť obyvateľov nosila stužky trikolóry.
 
Babičky s radosťou rozdávali buchty 
 
Z dvanástich požiadaviek VPN sme sa sústreďovali na presadenie dvoch základ­ných. A tými boli zrušenie vedúcej úlo­hy KSČ zakotvené v ústave a urýchlené vypísanie slobodných volieb. Boli to jediné požiadavky, na ktorých existovala tak­mer stopercentná zhoda. Nadšenie ľudí na plnom Václaváku bolo bezhraničné.
 
V staniciach metra babičky so slzami šťastia rozdávali buchty. Pre mňa ako amatérskeho folkáča bolo vidieť a počuť naživo v Prahe zakázaného Karla Kryla, diskutovať na chodbe internátu s Vladimírom Mertom a piť pivo na izbe s Jarkom Nohavicom ako veľmi inšpiratívne, nabíja­júce a nezabudnuteľné.
 
Už prvé, ozaj slo­bodné, voľby však ukázali čaro demokracie. Hodnoty, ktoré môj okruh ľudí považoval za najdôležitejšie (sloboda podnikania, slobo­da médií, sloboda cestovania, ekologické požiadavky, zahraničnopolitické ukotvenie krajiny, radikálna ekonomická reforma, právny štát, odluka cirkvi od štátu), ne­boli najdôležitejšie pre väčšinu obyvateľstva.
 
Šikovní manipulátori využili zvyšujú­cu sa zločinnosť, zväčšujúce sa majetkové rozdiely, rastúcu nezamestnanosť a nárast nacionalizmu na ovládnutie mocenských štruktúr štátu a zabetónovali súdnictvo, prokuratúru, spustili divokú privatizáciu (malú, veľkú aj kupónovú).
 
Zmenilo sa toho veľa 
 
Slobodu cestovania, ktorú nám november priniesol sa snažím v rámci možností aj aktívne využívať. Pomáha mi to získavať objektívnejší pohľad na realitu, než ktorý nám poskytuje pohľad spoza domáceho humna pri pozeraní obľúbenej komerčnej televízie a čítaní hoaxov obľúbeného konšpiratívneho portálu.
 
Za 30 rokov sa toho u nás veľa zmenilo. Aj z môjho pohľadu aj z pohľadu mojich západných či východných zahraničných priateľov.
 
A nie je to len zmena v technickom pokroku, teda že sa vozíme v lepších autách, žijeme v modernejších bytoch, domoch a v každom vrecku je najnovší smartfón. Sme iní. Žije medzi nami veľmi veľa ľudí, ktorí svoj život zasvätili slabším, chorým, chudobným, svojej škole, svojmu športovému klubu, svojej komunite, nie len samému sebe, či svojej rodine. Sme rozhľadenejší, zcesto­vanejší, no mám pochybnosti, či sme lepší, než sme boli.
 
Čo ma najviac trápi? 
 
Čo ma najviac trápi? Z čiernobieleho vnímania sme sa za 30 rokov stali síce spoločnosťou oveľa farebnejšou, slobod­nejšou, ale miera tolerantnosti k rôznym menšinám je úboho nízka. Naprieč generáciami. Každý si chce presadiť svoj obraz sveta a zatracuje iné predstavy. V rodovej rovnosti sme sa pohli ďalej až v poslednom desaťročí, ale predsa.
 
Vnímanie politických oponentov má stále prvky bojov na barikádach. Buď si s nami alebo s nimi. Rešpektovanie náboženskej slobody sa obmedzuje len na kresťanské cirkvi. Moslima, hinduistu či budhistu vnímame ako niečo, čo našu spoločnosť ohrozuje, nie obohacuje.
 
Za 30 rokov väčšina spoločnosti bola v kontakte s inými kultúrami a rasami, ale podľa mňa sme v priemere ešte väčší ra­sisti ako sme boli za socializmu. Prejavuje sa to najmä doma vo vyčleňovaní a segregácii Rómov na okraj spoločnosti, na okraj miest, do samostatných škôl, krčiem a komunitných centier. Najviac sa obá­vame migrantov, ktorých drvivá väčšina Slovákov nikdy nevidela a nestretla.
 
A úplne najhoršie je to s rešpektovaním sexuálnych odlišností. Týmto našim občanom nie sme ochotní priznať ani najzákladnejšie práva a opovrhovanie členmi LGBTI komunít sa stalo v týchto rokoch dokonca módou pod­porovanou politickými stranami aj cirkvami.
 
Čo nás čaká? 
 
Čo nás čaká? Nemám najmenšie pochyb­nosti, že možno s výnimkou krátkeho obdobia pár rokov, ktoré potrebujeme k uvedomeniu si, že môže byť aj horšie, budeme tak ako doteraz kráčať k lepšiemu. Raz rýchlejšie, raz pomalšie. Naše chlad­ničky a parkoviská nám dnes signalizujú, že zlepšenie životnej úrovne už nebude pre nás predstavovať tú najväčšiu priori­tu. Čaká nás záchrana planéty, ktorú dnes vníma len tá najmladšia generácia. Čaká nás návrat k skromnejšiemu zero-waste spôsobu života.
 
Budeme viac pestovať, viac chovať, viac cestovať hromadnou dopravou, viac čítať a hlavne viac načúvať ostatným. Éra spoločenstva futbalových trénerov a polyhistorov pri pive, teda ľudí, ktorí sú zároveň najlepší v športovej taktike, sú najlepšími vodohospodármi, zároveň najlepší odborníci na pracovné právo, vyšetrovanie, klimatické zmeny, poli­tológovia, odborníci na googlemedicínu a zároveň najlepší učitelia, sa pomaly končí.
 
Nastupuje a vedenie spoločnosti preberá generácia, ktorá si viac váži iný názor, inú vieru, inú orientáciu. Generácia, ktorá si poradí s digitálnou revolúciou, klimatickými zmenami a vytvorí rôznorodejšiu, tolerant­nejšiu spoločnosť, než akú sme doteraz vytvorili my.
(10:00, M. Mikula, člen študentského štrajkového výboru, živnostník, učiteľ, poslanec, ekonóm, toho času hlavný kon­trolór mesta)
 
Diskusia
Pridať komentár
Udalosti
31129
09:00 06.12.2019
Tvorivé dielničky pre ró ...
31461
09:00 06.12.2019
Jirko Salzmann: Ďalej ak ...
31290
16:30 08.12.2019
Mikuláš na Lipke
31459
18:00 08.12.2019
Spomienka na Johna Lenno ...
31461
09:00 09.12.2019
Jirko Salzmann: Ďalej ak ...
Všetky práva vyhradené | Akékoľvek publikovanie alebo šírenie správ, fotografií a dát uverejnených na portáli ahojbardejov.sk je bez predchádzajúceho súhlasu porušením autorského zákona.